Teror: Keď revolúcia požiera svoje deti

"V krízovej dobe nie je predsa možné plniť a dodržiavať ústavu či
zásady zákonnosti, ale je potrebné prijať i represívne opatrenia,
postaviť sa odhodlane proti vonkajšiemu i vnútornému nepriateľovi
revolúcie." 
Takýto politický postoj deklaroval mladý a zanietený revolucionár,
člen Výboru pre verejné blaho Louis Antoine de Saint-Just, známy
ako "netvor s krásnou tvárou".
Stalo sa tak pred Národným konventom v októbri 1793, teda v čase,
keď sa Francúzska revolúcia posúvala do svojej najradikálnejšej
fázy.
Jej príbeh tak nie je iba vymenovávaním veľkých revolučných
ideálov, zakotvených v takých dokumentoch ako Deklarácia práv
človeka a občana, ale je aj rozprávaním o tragickom osude
francúzskeho kráľovského páru a o násilí, ktoré reprezentuje jeden
z neodmysliteľných symbolov revolúcie – gilotína.
Uvoľnenie dovtedy neochvejných pravidiel a noriem, dlhodobá
frustrácia väčšiny spoločnosti a nová generácia politických vodcov
– radikálov, to všetko viedlo k tomu, že Francúzska revolúcia sa
pre mnohých stala skôr synonymom teroru, zosobneným jakobínskou
hrôzovládou a postavou nepodplatiteľného fanatika Maximiliana
Robespierra.
Čo napokon doviedlo Francúzsko od ideálov rovnosti a bratstva
všetkých ľudí k násiliu a politickému prenasledovaniu?
Ako to vyzerá, keď revolúcia požiera svoje deti?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom
Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.