Revolucionár na tróne. Jozef II. chcel pomôcť ľuďom aj proti ich vôli

„VIRTUTE ET EXEMPLO. Cnosťou a príkladom.“


To bolo panovnícke heslo rakúskeho arcivojvodu a rímsko-nemeckého
cisára Jozefa II. a hoci sa nikdy nedal korunovať za uhorského
ani českého kráľa, po celé jedno desaťročie diktoval politický a
spoločenský vývoj aj v našich krajinách.


Jozef II. bol po všetkých stránkach fascinujúcim mužom, ktorý sa
rozhodol pretvoriť zdedené korunné krajiny na jednotný,
centralizovaný a hlavne moderný európsky štát.


Vo svojom úsilí bol však na rozdiel od svojej matky Márie Terézie
až príliš často bezohľadný a neprístupný na akékoľvek kompromisy.
Aj preto býva jeho vláda označovaná ako príklad tzv.
osvietenského absolutizmu, ktorý síce presadzuje ušľachtilé a
chvályhodné ciele, no robí to neraz až despotickým spôsobom.


Silný pocit, že ja viem najlepšie, čo táto krajina potrebuje, je
zrejme často opakujúci sa motív nielen v hlavách dnešných
politikov, ale bol rovnako silnou pohnútkou aj v hlavách
panovníkov, ktorým nechýbalo dobré vzdelanie, kontakt s
poprednými učencami doby, no predovšetkým neobmedzená moc.


Bol však Jozef II. despotom v pravom slova zmysle alebo skôr
nepochopeným politickým vizionárom?


Čo ho predurčilo do pozície najreformnejšieho habsburského
panovníka a čo priniesli jeho reformy obyvateľom rozľahlej
podunajskej monarchie? A napokon prečo zatrpknutý a nešťastný
Jozef na svojej smrteľnej posteli takmer všetko, čo vykonal,
odvolal?


Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Patrikom
Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty UMB v Banskej
Bystrici.


See omnystudio.com/listener for privacy information.