Leopold II. bol predurčený na cirkevnú kariéru, napokon zachraňoval ríšu

„OPES REGUM CORDA SUBDITORUM. Silou kráľov sú srdcia poddaných.“
Tak znelo panovnícke heslo Leopolda II., rakúskeho arcivojvodu,
rímsko-nemeckého cisára, českého a uhorského kráľa. Poznáme ho
však najmä ako nástupcu svojho staršieho brata a reformátora
Jozefa II.
Leopold II. by tak mohol v jeho tieni upadnúť do zabudnutia,
do istej mieri ho k tomu predurčuje aj jeho krátka len dva
roky trvajúca vláda. No práve tento muž mohol byť dobrým príkladom
toho, ako sa aj veľké reformné úsilie môže zladiť so špecifikami
a obmedzeniami tej ktorej krajiny. Dokázal to už ako toskánsky
veľkovojvoda, keď s úspechom dokázal presadiť opatrenia,
o ktoré sa Jozef II. doma vo Viedni ešte len usiloval.
Skrátka, práve Leopold zdedil po svojej matke Márii Terézii omnoho
viac taktu, zmyslu pre mieru a kompromis než jeho starší
brat.
Osud mu však nedožičil, aby svoje nadanie naplno využil. Jeho vláda
v dedičných habsburských krajinách prišla v dobe, keď sa
vo Francúzsku čoraz viac šírila revolúcia a navyše všetku
svoju energiu musel sústrediť na uhasenie domácich požiarov.
Aká teda bola doba, v ktorej na Leopolda II. doľahla váha
panovníckej zodpovednosti a kým bol vlastne tento muž?
Uchránil habsburskú monarchiu pred tým najhorším?
Jaro Valent s časopisu Historická revue sa rozpráva
s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej
fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

See omnystudio.com/listener for privacy information.