Americkí prezidenti: Od izolacionizmu k superveľmoci

„Bolo by iróniou osudu, keby sa moja administratíva
musela zaoberať predovšetkým medzinárodnými záležitosťami.“ To sú
slová Woodrowa Wilsona z roku 1913, teda krátko po tom ako po
svojom veľkom víťazstve vo voľbách nastúpil do úradu prezidenta
Spojených štátov amerických. Netrvalo to dlho a táto irónia sa
nakoniec stala realitou.


Spojené štáty, ktoré sa tradične držali stranou od európskych
sporov, museli voľky-nevoľky vstúpiť do veľkého konfliktu –
nazývanom prvá svetová vojna. A táto situácia sa zopakovala o dve
desaťročia neskôr, keď sa Amerika za prezidentúry Franklina
Delano Roosevelta ocitla po útoku na Pearl Harbor zo 7. decembra
1941 náhle a oboma nohami v dejisku druhej svetovej vojny. Práve
zapojenie tejto krajiny zakaždým zmenilo európske či
východoázijské bojisko na skutočne globálne meranie síl.


Obaja americkí prezidenti pritom museli čeliť domácemu
izolacionizmu, prítomnom v americkej politike po dlhé obdobie. K
svetovým udalostiam sa však postavili ako málokto - s veľkou
dávkou idealizmu, ktorý akoby sa tak stal druhým pólom americkej
zahraničnej politiky.


Ako sa teda povestný americký spiaci obor prebúdzal a ako
vkročili Spojené štáty do ringu dvoch svetových vojen? A ako si s
touto mimoriadnou úlohou poradili americkí prezidenti?


Moje meno je Jaro Valent, som šéfredaktor časopisu Historická
revue a rozprávať sa budem s historikom Martinom Poschom z HÚ
SAV.


See omnystudio.com/listener for privacy information.